Po uplynutí sviatočných dní mám takmer vždy, a iste nielen ja, zvláštny dojem – akoby nás ich prežitie nenaplnilo tým, čo sme od nich očakávali. Možno si uvedomujeme, že chyba je predovšetkým v nás. Azda sme opäť venovali pozornosť menej podstatným hodnotám, čím sme sa vzdialili od kľúčovej myšlienky veľkonočného tajomstva.
Po skončení veľkonočných sviatkov je takýto pocit úplne neopodstatnený. Veľkonočná výzva naplnená nezmenšujúcou nádejou je v Cirkvi neustále živá. Liturgia nám ju predkladá celých päťdesiat dní – a znova a znova nám ju oživuje slávením pri slávení nedele. Prví kresťania to chápali veľmi jasne, svedčí o tom napríklad výrok svätého biskupa Ignáca z Antiochie: „Tí, čo žili podľa starého poriadku, prišli k novej nádeji. Neslávia už sobotu, ale nedeľu – deň, keď sa začal náš život prostredníctvom Krista a jeho smrť.“ Prví kresťania pochopili, že tam, kde sa ľudia stretnú so Vzkrieseným, preskočí iskra a dostanú sa do pohybu. Vydajú sa na cestu, aby niesli ďalej veľkonočné posolstvo: nemôžu si nechať pre seba to, čoho boli svedkami.
Vidíme to predovšetkým na apoštoloch. Vzkriesený Ježiš prišiel k nim, mohli ho vidieť i dotýkať sa ho, hovoriť s ním či jesť. Tieto stretnutia so vzkrieseným Ježišom ich tak dojali a premenili, že začali nový život. Boli z tejto veľkonočnej skúsenosti takí šťastní, že sa rozišli do sveta, aby toto posolstvo rozniesli medzi všetkých ľudí.
Veľkonočné posolstvo je totiž pre ľudí najdôležitejšou správou. Ono dáva nášmu životu na cestu do večnosti úplne novú perspektívu. Súvisí s našou kresťanskou identitou, lebo kresťan žije zo spoločenstva so vzkrieseným Pánom. V zmysle týchto myšlienok nie je ani dnes neskoro, aby sme začali žiť z veľkonočného tajomstva.
Viliam Judák: Pôstne a veľkonočné zamyslenia