Na jednej čiernej skládke v zabudnutom kúte priemyselnej oblasti mesta vyrástla slnečnica, ktorá sa priatelila s vrabcom. Kvet bol smutný, pretože túžil po zelenej lúke a poletujúcich motýľoch.
„Na čo som tu dobrá?“ spytovala sa slnečnica.
Vtáčik však hľadel na oslnivo krásnu slnečnicu s otvoreným zobáčikom: „Si taká krásna! Si úžasná!“ čvirikal.
„Mnohé veci sú omnoho krajšie,“ oponovala múdra slnečnica. „Pozri sa okolo seba!“
Dobrý vrabček sa usilovne rozhliadal, ale vždy mu pohľad padol späť na slnečnicu a s obdivom zapípal: „Ty si najkrajšia zo všetkého!“.
Sebavedomie slnečnice každým dňom rástlo tak, že nedbala o to, že kvitne na kope odpadkov. Jej zlatá koruna žiarila čoraz viac.
Jedného dňa na svitaní však kvietok zbytočne čakal na svojho malého priateľa. Až neskoro popoludní začul tiché pípanie pri svojich nohách. Sklonil sa a zbadal vrabca, ktorý sa k nemu vliekol so zraneným krídelkom.
„Malý kamarát, čo sa ti stalo?“ opýtala sa slnečnica.
Vtáčik zaševelil: „Zaútočila na mňa jedna čajka a teraz si nebudem vedieť zaobstarať potravu. To je môj koniec.“
„Nie, to nie!“ skríkla slnečnica. „Počkaj chvíľu!“
Pekný kvet mocne potriasol svojou rozložitou hlavou a k vrabcovi pršal dážď semienok.
„Zjedz ich, priateľ môj. Dodajú ti novú silu,“ riekla slnečnica.
O niekoľko dní bol vrabec znovu zdravý a s vďakou sa zahľadel na slnečnicu. Pohľad na ňu ho však nečakane zabolel – krásny kvet strácal farby, sivasté listy mu ovísali a okvetné lístky hnedli.
„Čo sa ti to stalo, kvietok môj krásny?“ zapípal.
„Môj čas sa skončil,“ odvetila slnečnica.
„Ale odchádzam šťastná. Dlho som sa pýtala, prečo ma krutý osud nechal vyrásť na skládke. Teraz to už viem. Bola som darom pre teba a vrátila som ti život. Ako si ty bol darom pre mňa, lebo si ma vždy posmeľoval. Zjedz toľko semienok, koľko chceš, ale aspoň zopár ponechaj. Jedného dňa vyklíčia a ktovie, možno tu vyrastie nádherný záhon.
„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia...“ (Jn 15, 12-14)