Istý muž si myslel, že Vianoce sú len nepochopiteľnou rozprávkou. Bol to milý a ohľaduplný človek, láskavý k svojej rodine, čestný vo všetkých svojich vzťahoch s inými ľuďmi. Nemohol však uveriť vo vtelenie a bol príliš poctivý na to, aby sa tváril, že tomu verí.
Na Štedrý večer jeho žena a deti išli na polnočnú omšu.
„Mrzí ma to, ale ja nejdem,“ povedal. „Nemôžem pochopiť tvrdenie, že Boh sa stal človekom. Radšej zostanem doma. Počkám na vás a potom si dáme spolu niečo dobré.“
Jeho rodina sadla do auta a odišla. Začal padať sneh. Muž podišiel k oknu a pozeral sa na čoraz silnejšie závany vetra. „Pravé Vianoce so snehom!“ pomyslel si. Vrátil sa do svojho kresla pri kozube a začítal sa do knihy. Po niekoľkých minútach ho prekvapil tupý úder a potom ešte jeden.
Myslel si, že niekto sa zabáva hádzaním snehových gulí do okna jeho obývačky. Keď prišiel k vchodovým dverám, aby to preskúmal, uvidel kŕdeľ vtákov, ktoré poletovali v metelici a márne hľadali úkryt. Priťahované svetlom narážali do okien. Mnohé polomŕtve popadali na zem.
„Nemôžem dopustiť, aby tieto úbohé tvory zostali na zemi a pomrzli tam,“ povedal si. „Ale ako im mám pomôcť?“
Spomenul si na kôlňu, ktorú už nepoužíval – tá by mohla byť teplým úkrytom. Obliekol si kabát a čižmy a ťažkým krokom sa vydal cez sneh ku kôlni. Otvoril široké dvere a rozsvietil. Lenže vtáčiky ta nešli.
„Trocha jedla ich určite priláka,“ nazdal sa. A tak sa poponáhľal späť do domu po chlebové omrvinky a tie rozsypal po snehu smerom ku kôlni. Ale vtáky si omrvinky nevšímali a čoraz otupenejšie poletovali v metelici.
Muž začal mávať rukami, ale ich to len vystrašilo a rozleteli sa všetkými smermi, len nie do teplej a osvetlenej kôlne.
„Vnímajú ma ako čudného a strašidelného tvora,“ povedal si. „Len som ich viac vyľakal. Ako im ukážem, že sa ma nemusia báť?“ Hlavou mu blysla čudná predstava: „Keby som sám mohol byť na niekoľko minút vtákom, možno by som ich mohol priviesť k záchrane.“
Práve v tej chvíli začali zvoniť kostolné zvony. Na chvíľu sa stíšil a počúval zvonenie.
Potom padol na kolená do snehu.
„Teraz rozumiem,“ zašepkal. „Teraz už viem, prečo si to musel urobiť.“