Ako kresťania často začíname naše modlitby aktom náboženského vyznania. Povieme: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Aký význam však majú pre nás tieto slová, na čo myslíme keď ich odriekame? Koľkí z nás pripustia, že majú osobný, láskyplný vzťah s Bohom, ktorý je Otec, Syn a Duch Svätý? Pápež Ján Pavol II. žiadal všetkých katolíkov pripravovať sa na tretie tisícročie a stráviť čas premýšľaním o tajomstvách Boha, ktorý je Trojicou. Prečo? Túto pravdu sme dostali ako základnú dogmu našej viery. Aký je jej skutočný dopad v našich životoch, ako ju žijeme a akú máme skúsenosť s Bohom?
Možno parafrázovať teológa Karla Rahnera, že keby sa ľudia ráno v novinách dočítali o objavení štvrtej Božskej osoby, vyvolalo by to len malú reakciu; akosi vyzeráme byť ďaleko vzdialení od takýchto „vnútorných vecí" Boha.
Napriek tomu máme vo svojom vnútri veľkú túžbu po Bohu, túžbu, ktorú Boh stvoril v nás pre Neho. Boh nás vytvoril ako ľudí, ktorí potrebujú a chcú lásku (priateľstvo). Podobne ako Boh, ani my nie sme izolované bytosti. Sme stvorení na obraz Boha, Boha ktorý je spoločenstvom dynamickej lásky - priateľstva.
Priateľstvá tvoria významnú súčasť našich životov. Našou každodennou skúsenosťou je kontakt (interakcia) s inými ľuďmi. Priateľstvá sú nevyhnutné; v skutočnosti sme po väčšinu nášho života veľmi blízko obklopení ľuďmi. My sme akými sme v dôsledku vzájomných vzťahov a aj k poznaniu Boha tiež prichádzame vo vzťahoch. Toto je veľké tajomstvo Trojice. Boh nás stvoril nielen aby sme boli vo vzájomných vzťahoch jeden k druhému (spoločenstvách), ale tiež aby sme boli účastnými spoločenstva Božej lásky. Mierou, ktorou sme schopní pochopiť silu tohto daru, budeme otvorení Božej láske a budeme schopní odpovedať druhým s láskou bez podmienok.