Starý muž býval v starom vidieckom dome niekoľko metrov od železnice. Na jeseň sa starček venoval rôznym prácam, pozoroval predchádzajúce vlaky a spomínal na dávne časy. Keď však prišla jar, dal si na hlavu starý slamený klobúk, vzal rýľ a obrobil svoj kúsok zeme vedľa domu. Potom celé leto pracoval v záhrade, kde pestoval rajčiny, dyne a fazuľku a dve bohato plodiace marhule.
Raz v lete prišla starčeka navštíviť jeho dcéra z mesta. Priviedla so sebou aj svoju dcérku. Po niekoľkých dňoch sa žena musela vrátiť domov, ale dievčatko nechala u dedka na celé leto. Starý muž nikdy nepovedal, čo si o tom myslí, ale zdalo sa, že mu to nie je nepríjemné. Neprekážalo to ani dievčatku, ktoré si ihneď obľúbilo jeho dom, hoci sa triasol zakaždým, keď okolo prechádzal vlak. Najviac však milovalo záhradu s jej rastlinkami obťažkanými farebnými plodmi a s množstvom zeleniny. A keď sa vnučka trochu viac osmelila, naučila sa mať rada aj starého otca.
Pozorovala ho pri práci v záhrade. Niekedy sa jej podarilo nejakú rastlinku pošliapať, a hoci si to starček všimol, nikdy jej nič nepovedal. Našiel pre ňu malý slamený klobúčik a motyčku a naučil ju okopávať záhony a zbavovať ich buriny. Pre dievčatko to bola ťažká a náročná práca, ale starý muž jej povedal, že nevie pochopiť, ako to dovtedy zvládal bez jej pomoci. Starček a dievčatko pracovali celé dopoludnie, okopávali, vytyčovali hriadky, zatiaľ čo po okolí poletoval zlomyseľný drozd, zobkal semienka, výhonky, no najviac si pochutnával na sladučkých marhuliach. A potom si spokojne popiskoval.
„Protivné vtáčisko!“ zvolal starý muž.
Dievčatko povedalo to isté: „Protivné vtáčisko!“
Potom sa pozreli na seba a vybuchli od smiechu.
Na poludnie sa usadili do tieňa stromu, najedli sa a poležiačky odpočívali v tráve. Starý muž si posunul slamený klobúk na oči a dievčatko ho použilo ako vankúšik. Zaspalo skúmajúc oblohu. Keď sa zobudili, starý muž odtrhol štyri zrelé marhule a s chuťou ich zjedli. Drozd rozhorčene štebotal, lebo si myslel, že všetky marhule patria jemu.
Dievčatko a starý muž sa uškŕňali a zašomrali: „Protivné vtáčisko!“
Prišiel september. Dievčatko nechcelo odísť a videlo, že starý muž je smutný. Mama jej sľúbila, že sa k nemu vráti na budúce leto.
Keď však dievčatko s mamou prišli o rok k domu, uvedomili si, že sa niečo stalo. Všade sa rozrástla tráva a po stromoch sa popínalo tŕnisté krovie. Starého muža našli sedieť na stoličke. Kolená mal zakryté prikrývkou a oči zavreté.
„Nie som chorý,“ povedal starý muž. „Som len unavený.“
Zamkli dom a starčeka vzali do mesta. Dom bol útulný, no starý muž v ňom nebol šťastný. Sedel s nešťastným a neprítomným pohľadom. Dievčatko sa pokúšalo prihovoriť sa mu, zdalo sa však, že o nič nejaví záujem.
V ten večer mu dievčatko prinieslo košík plný marhúľ. Dve z nich položilo do dlane starého otca, ktorý sa váhavo zahryzol do jednej z nich. Jeho oči sa rozžiarili a čelo sa vyjasnilo.
Dievčatko zapískalo. Starý muž zamrmlal: „Protivné vtáčisko!“
Dievčatko po ňom zopakovalo: „Protivné vtáčisko!“
Dievčatko a starý muž sa pozreli na seba a vybuchli od smiechu...