Habakuk a Jeremiáš

 

 

Najvyšší veľkňaz mal zeleno-červeno-žltého papagája, ktorý sa volal Habakuk. Hovorilo sa o ňom, že je to veľký znalec zákona a prorokov, pretože bol vždy prítomný na zhromaždeniach znalcov histórie a tradície spolu so svojim pánom. Preto si ho aj všetky zvieratá, ktoré žili vo veľkom paláci a okolí chrámu, ctili a chodievali za ním, aby im pomohol vyriešiť najrôznejšie problémy.

Habakuk, napríklad, ukončil búrlivú hádku medzi kozami Juditou a Porfíriou. Tie sa nemohli dohodnúť, ktorá z nich má prednosť pri napájaní. Raz sa stalo, že keď utekali k napájadlu s vodou, prudká Judita nedôstojne bodla rohami miernu Porfíriu, ktorá bežala pred ňou, do zadnej časti tela. Porfíria na to reagovala srdcervúcim mečaním.

Mečanie a urážky sa stupňovali, a tak dali ovce, kone a sliepky, aby obnovili pokoj, zavolať Habakuka.

Papagáj si sadol ako vždy na najvyšší schodík a pozorne si vypočul svedkov. Obe kozy sa zatiaľ prebodávali hnevlivými pohľadmi. Habakuk zavrel oči a pustil sa do meditácie. Na dvore paláca zavládlo úplné ticho. Sliepky, holuby a kone vedeli, že teraz prišla chvíľa rozsudku. Zostali nehybne stáť, až kým papagáj neotvoril oči a povedal: „Zákon o prípadoch, ako je tento, jasne hovorí: oko za oko, zub za zub. Preto Porfíria bodne rohami Juditu rovnakou silou do toho istého miesta. Tak som rozhodol, také je moje nariadenie!“

Na dvore zaznel spontánny potlesk. Veľké trepotanie krídel a dupanie kopýt prehlušilo protestné mečanie Judity.

„Veľký súd, veľký sudca,“ hrkútali aj holuby na chráme.

Najlepší Habakukov priateľ bol sivý osol s dlhými ušami, ktorý sa volal Jeremiáš. Robil tie najťažšie práce, nosil vodu a drevo. Jeho chrbát bol vždy poznačený údermi palice.

Kone stráží, vždy čisté a vyzdobené stuhami a čabrakami, sa držali od neho bokom a posmievali sa mu.

„Jedného dňa budú naše pozlátené kopytá klusať pri zvukoch bubna potiahnutého tvojou kožou!“ vravievali mu.

„A súdiac podľa tvojej chôdze a veku, ten deň nie je ďaleko,“ dodali kruto a potom erdžali ceriac svoje dlhé zuby. Jeremiáš zvesil veľkú hlavu a neodpovedal.

Habakuk si zaumienil, že ho vyškolí. Aj preto, lebo Jeremiáš bol jeho jediný priateľ, ktorý znášal dlhé monológy o článkoch, paragrafoch a odstavcoch. Oslík bol tiež priateľ, ktorý ako jediný nie vždy súhlasil s rozsudkom papagája. Po slávnom „súde kôz“ Jeremiáš sklopil uši a zahundral: “Oko za oko ... a celý svet bude slepý!“

„Čo tým chceš povedať?“ nedal sa dotknutý Habakuk uzavrel debatu, ktorá sa mu nepozdávala.

Raz večer narušila pokojné zvyky dvora senzácia – príchod dlhej, cingotavej, kníšucej sa karavány s ťavami.

Ťavy nie sú veľmi urečnené, ale sú to neúnavné pútničky a poznajú vzdialené a tajomné krajiny. Všetci obyvatelia dvora sa zbehli okolo nových príchodzích. Ťavy boli mimoriadne rozrušené: „Je to úžasné! Prichádzame z ďalekých končín a spolu s našimi pánmi nás vedie hviezda na miesto, kde sa narodil Kráľ kráľov, Mesiáš, a predstavte si, našli sme ho v maštali v Betleheme! Pán neba a zeme je dieťa, ktoré sa narodilo v maštali!“

Zaznelo zborové: „Óóóó!“ Namyslené kone potriasali hrivami a odfrkovali. Papagáj Habakuk pohoršene našuchoril perie a zaškriekal. „To nie je možné! Mesiáš bude veľký a mocný, bude mať šíky ozbrojených anjelov, nemôže sa narodiť v maštali!“

Všetci jasne počuli Jeremiáša, ktorý povedal: „Ak sa narodil v maštali, tak je to pravý Mesiáš ... a je aj sympatický!“

„Už len ty sa v tom vyznáš, ty syn somára, vnuk a pravnuk somárov!“ vrieskal podráždený Habakuk.

„Aj Balaámová oslica pochopila viac než prorok,“ odpovedal pokojný Jeremiáš. Potom, akoby mu zrazu niečo napadlo, pokračoval: „Habakuk, priateľ môj, daj mi dolu ohlávku. Chcem sa ísť pokloniť Dieťaťu.“

„Ty si sa zbláznil, pán ťa zmláti, ak ťa tu zajtra nenájde!“

„Oh, na to som zvyknutý ... Prosím ťa, Habakuk. Je to pre mňa veľmi dôležité.“ Papagáj šomrúc uvoľnil zobákom a nôžkami uzol na povraze, ktorým bol Jeremiáš priviazaný k žľabu, a oslík odcválal do noci.

Keď prišiel do Betlehema, našiel maštaľ, ženu a muža a najmä Dieťa. Kľakol si vedľa jasličiek, ktoré slúžili ako kolíska, a snažil sa chlapčeka zohriať svojim dychom. Ešte nikdy nebol taký šťastný. A keď Dieťa zaspalo, zadriemal aj on. Zobudilo ho strašné cvaknutie zobáka. Bol to Habakuk.

„Jeremiáš, ty tvrdohlavý somár, hovoril som ti, že to dopadne zle! Herodes rozkázal zabiť všetky deti v Betleheme a okolí. Hneď musíš ujsť. Už sedlajú kone!“

„Vďaka, Habakuk. Musím zachrániť Dieťa.“

Oslík vyskočil a silno zahíkal.

Muž a žena sa zobudili a zbadali osla. Muž akoby už o všetkom vedel, vyložil ženu a dieťa na oslíka a ihneď sa vydali na cestu. Jeremiáš cupotal v tme, hrdý a šťastný. Pomyslel si: „Neboj sa Dieťa. Tie hlúpe kone nikdy nepôjdu tadiaľ, kade idem ja. Príliš sa boja o svoje pozlátené kopytá. Odnesiem ťa aj na kraj sveta.“

A za ním hundrajúc a pokrikujúc letel Habakuk: „Hovoril som ti, budeš mať z toho len nepríjemnosti ... A teraz musím ísť s tebou ... Kamkoľvek už pôjdeš, budeš potrebovať dobrého advokáta ...“

 

 

Kontakt

Rímskokatolícka farnosť Mena Panny Márie Ruskov 277
044 19 Ruskov
+421 55 6941428 ruskov@abuke.sk