Človek, ktorý náhle zomrel, vraj videl, ako sa k nemu približuje Boh s kufríkom v ruke. "Syn môj, prišiel čas, musíme ísť!" Človek sa pýtal: "Prečo tak skoro, Pane? Chcel som ešte toľko urobiť!"
"Je mi ľúto, syn môj, prišiel tvoj čas", povedal Boh.
"A čo máš v tom kufri, Bože?"
"Všetko, čo ti patrilo, všetko, čo bolo tvoje."
"Všetko, čo mne patrilo? Chceš povedať, že tam máš moje veci, šaty, peniaze, doklady?"
"Je mi ľúto", povedal Pán Boh, "ale to, čo spomínaš, ti nikdy nepatrilo. To patrí zemi."
"To znamená, že v kufri máš moje spomienky?"
"Je mi ľúto, syn môj, ale ani tie nepôjdu s tebou, lebo ti nikdy nepatrili. Patria času."
"Tak teda v kufri sú moje schopnosti a talenty?"
"Ani tie ti nepatria. To patrí okolnostiam, v ktorých si sa nachádzal."
"To znamená, že sú tam moji priatelia a príbuzní?"
"Je mi ľúto, syn môj, ale ani ľudia ti nepatria. Oni patrili tvojej životnej ceste."
"Tak teda je tam moja manželka a deti?"
"Je mi ľúto, syn môj, ale oni ti nepatria, lebo oni patria tvojmu srdcu."
"To znamená, že je v kufri moje telo?"
"Ani to ti nepatrí, lebo patrí prachu."
"Tak je tam moja duša?"
"Nie syn môj, tvoja duša ti nepatrila, lebo ona patrí mne."
Zúfalý človek vytrhol Bohu kufrík z ruky a otvoril ho. Bol prázdny. So slzami v očiach sa pýtal Boha: "To znamená, že mi nikdy nič nepatrilo, nikdy som nič nevlastnil?"
„Ale áno, syn môj, každý okamih, ktorý si prežil, patril tebe!“