V nebi pripravili najväčšiu hostinu všetkých čias. Každý blažený obyvateľ neba mal vyhradené miesto pri stole, označené pozlátenou menovkou. Na slávnostné otvorenie „nových nebies a novej zeme“ prišli naozaj všetci.
Bola to chvíľa, na ktorú sa čakalo od večnosti.
Z anjelských kuchýň sa šírili tie najúžasnejšie, najlákavejšie a najlahodnejšie vône. Aj svätí pustovníci, hoci sa tvárili, že nič necítia, netrpezlivo čakali na okamih, keď sa začne hodovať.
Lenže Ježiš sediaci za vrchstolom nijaký pokyn k začiatku hostiny nedal.
Všetci mlčky čakali.
Na čo Ježiš čaká? Prečo sa ešte nezačalo?
Vtedy sa otvorili veľké pozlátené dvere, ktoré sa zdali zavreté navždy, a váhavým krokom vošiel muž so smutným pohľadom.
Ježišova tvár sa rozžiarila, otvoril náručie a ponáhľal sa mu v ústrety so slovami:
„Judáš, priateľ môj, čakali sme už len na teba!“