Učiteľka požiadala svojich prváčikov, aby namaľovali niečo, za čo by sa chceli Pánu Bohu poďakovať. Myslela si, že deti z chudobných štvrtí málo ďakujú za to, čo majú. No vedela aj to, že skoro všetky by najradšej maľovali koláče alebo stoly pripravené na hostinu. Prekvapil ju výkres, ktorý jej odovzdal malý chlapec. Bola to jednoduchá, detsky nakreslená ruka. Čia je to ruka? Trieda bola týmto obrazom očarená. „Podľa mňa je to ruka Božia, ktorá nám dáva jesť,“ povedalo jedno dieťa. Je to ruka roľníka,“ povedalo druhé, „lebo chová kuriatka a pripravuje zemiačky na opekané hranolky.“ Ako tak deti kreslili, učiteľka sa sklonila nad chlapcovou lavicou a spýtala sa ho, komu tá ruka patrí. „Je to tvoja ruka, učiteľka,“ zašepkalo dieťa. Spomenula si, že každý deň po vyučovaní chytila tohto chlapca za ruku a vyprevadila ho k dverám. Tino bol najmenší. Vyprevadila tak aj iné deti. Pre neho to však znamenalo veľa.
Bruno Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč