Bola nedeľa po Veľkej noci. Slávnosť prvého svätého prijímania. Farský kostol bol sviatočne vyzdobený. Deti, rodičia a katechéti netrpezlivo očakávali začiatok slávnosti. Ako vždy, bolo cítiť istú nervozitu.
Katechétka si päť minút pred začiatkom slávnostného sprievodu k hlavnému vchodu do kostola s úľakom uvedomila, že chýba jedno z detí, ktoré malo pristúpiť k prvému svätému prijímaniu.
„Stalo sa niečo?“ opýtala sa ustarostene. „Čakáme už len na vaše dieťa, aby sa mohla začať svätá omša!“
V telefóne sa ozvala rozhorčená matka: „Čože?!“ Vy čakáte s omšou na nás? Dnes nemáme čas ísť do kostola, oslavujeme prvé sväté prijímanie nášho syna!“
Sme presvedčení, že sa v našej farnosti nič podobné nestalo. Určite prišli všetci, veď sa na túto slávnosť dlho pripravovali. Deti prichádzali s radosťou na stretká, detské sväté omše a hodiny náboženstva. Svojou horlivosťou viacerí pritiahli aj rodičov, ktorí vďaka nim mohli prežiť vlastnú „duchovnú obnovu“. Obdobie prípravy sa iste stalo rokom požehnania pre mnohé naše rodiny.
Veríme, že si všetci dnešnú slávnosť užili. Deťom prajeme, aby prvé sväté prijímanie neoslavovali len dnes, ale často a po celý svoj život. Ako? Tak, že sviatosť zmierenia nebudú nikdy odkladať a Ježiša v Eucharistii budú prijímať vždy, keď budú mať príležitosť – najlepšie každý jeden deň :).