Bol raz jeden kráľ, ktorý chodil veľmi rád na poľovačky. Jedného dňa vypudili jeho psy z nory nádherného bieleho zajaca. Kráľ popchol koňa a poslal honcov za zvieratkom, ktoré bežalo odušu cez lúky.
Kráľ plný vzrušenia z poľovačky si už predstavoval krásnu čiapku, ktorú si dá ušiť zo zajacovej kožušinky.
Chudák vysilený zajko zastal a psy ho obkľúčili, aby mu znemožnili ďalší útek. Prišiel kráľ a zamieril kušou na zvieratko.
Zajačik zrazu urobil čosi nevídané. Z posledných síl skočil priamo do kráľovho náručia. Teplo chvejúceho sa telíčka panovníka dojalo. Pustil zbraň na zem, usmial sa a otočil koňa na spiatočnú cestu do zámku. Od tej chvíle sa stali kráľ a biely zajačik nerozlučnou dvojicou.“
Keď svätá Terézia z Lisieux dopovedala tento príbeh, dodala: „Keď sa ti zdá, že už nemáš kam ujsť, skoč priamo do Božieho náručia.“