Istý princ prišiel o svoje kráľovstvo. Útekom si zachránil život a rozmýšľal, že sa obráti na sultána Kublajchána, vládcu mnohých kráľovstiev. „Kublaj zo mňa určite urobí prvého ministra, istotne mi dá štát, ktorému budem vládnuť...“ nazdával sa. Istý sám sebou sa vydal na cestu.
Keď však človek nemá nič, každá cesta sa stane náročnou, takže k bráne paláca dorazil v dotrhaných šatách, s tvárou spálenou od slnka. Po elegantnom princovi nezostalo ani pamiatky. Prísne stráže mu nedovolili vstúpiť do paláca, musel si najprv nájsť slušný odev a ochrancu, ktorý by mu pomohol a predstavil ho panovníkovi. Horko-ťažko sa mu podarilo uprosiť jedného starého dvorana, ktorý poznal jeho otca.
Nakoniec dostal povolenie predstúpiť pred vladára. Predložil mu svoju prosbu v nádeji, že znovu získa dôležitý post. Sultán mu odvetil: „Zverím ti sto oviec. Choď do marockých hôr a dobre pas moje stádo.“
Princ sa nahneval, ale nedal to na sebe znať, lebo tým by aj tak nič nedosiahol. Poslúchol, vybral sa k úpätiu hôr a začal pásť ovce. Zdalo sa, že všetko ide hladko, ale po krátkom čase ovce ochoreli a jedna po druhej uhynuli. Vrátil sa teda k sultánovi, aby mu oznámil, čo sa stalo so stádom, ktoré mu zveril.
„Ja som tú chorobu určite nezavinil!“ bránil sa. Sultán mu zveril iných päťdesiat oviec a znovu ho poslal pásť ich do hôr. Onedlho však jedna po druhej popadali zo strmého zrázu do priepasti a princ sa musel vrátiť k sultánovi a vyrozprávať mu, čo sa prihodilo.
Panovník bol trpezlivý. Nerozhneval sa, ale znovu mu dal dvadsať oviec. Jednej noci však vtrhla do košiara vlčia svorka a ovce roztrhala.
Princ pozbieral odvahu a išiel za sultánom prosiť o ďalšie ovečky.
Múdry Kublaj mu tentoraz dal len desať oviec. Nešťastia z minulosti urobili z princa obozretného a pozorného pastiera. Vedel svoje stádo obrániť, viesť ho a sprevádzať, takže po štyroch rokoch sa stádo desiatich oviec rozrástlo na desaťtisíc kusov.
Vtedy sa princ víťazne vrátil k sultánovi, aby mu zvestoval svoj úspech.
„Dobre,“ povedal mu sultán, „tu máš menovací dekrét, zverujem ti správu Tebristanu. Choď a buď dobrým správcom.“
Princ riekol: „Ďakujem, pane. Prečo si ma však neuznal hodným tohto titulu hneď, ako som k tebe prišiel prvýkrát?“
Kublaj mu odvetil: „Lebo vtedy by obyvatelia Tebristanu pomreli rovnako ako tvojich prvých sto oviec.“
Znovu nájsť zmysel osobnej zodpovednosti a vštepiť ju tým najmenším je najväčšia výzva tohto storočia.