Na najobľúbenejšej pešej zóne v centre mesta mladík pred množstvom ľudí okolo seba hrdo vyhlásil: „Pozrite sa na krásu môjho srdca a obdivujte ho. Nepochybne je najkrajšie a najdokonalejšie v celej krajine a možno aj na svete!“
Ľudia navôkol fascinovane skúmali mládencovo srdce. Nebol na ňom ani jediný škrabanček, ani jediná chybička. Všetci sa zhodli na tom, že to je to najkrajšie srdce, aké kedy videli. Mladík pokračoval v pyšnom ospevovaní dokonalosti svojho srdca.
Akýsi starček sa pretisol cez zástup a spýtal sa: „Je podľa vás srdce tohto mládenčeka také pekné ako moje?“
Ľudia a chlapec sa zahľadeli na starčekovo srdce, ktoré mocne bilo, no bolo pokryté jazvami. Boli na ňom štrbinky, na ktorých chýbali malé čiastočky a ich miesto zaujali iné, ktoré tam presne nezapadli, čím sa vytvorilo mnoho nepravidelností. Na niektorých miestach dokonca celé kúsky chýbali.
Keď mládenec uvidel starčekovo srdce povedal: „To myslíte vážne? Porovnajme si naše srdcia. To moje je bezchybné, neporušené a vaše – samá jazva a diera!“
„Máš pravdu!“ riekol starček. „To tvoje vyzerá dokonalo, no ja by som s tebou nemenil. Pozri, každá jazva predstavuje človeka, ktorého som miloval. Vzal som kus zo svojho srdca a daroval som mu ho. Aj mnohí z nich mi dali dielik svojho srdca, aby som ho vložil do môjho. A keďže tieto kúsky neboli rovnaké, vytvorili na mojom srdci nepravidelnosti. Prijal som ich preto, lebo mi pripomínajú lásku, o ktorú som sa s nimi delil. Niekedy som dal čiastočku svojho srdca človeku, ktorý mi nedal zo svojho nič. Preto tu mám tieto rany. A bolia ma! Zostávajú otvorené a pripomínajú mi lásku, ktorú som venoval týmto ľuďom... Čakám, že jedného dňa mi ponúknu svoju lásku, a tak zaplnia tieto prázdne miesta. Chlapče, čo ty na to? Už chápeš, aká je pravá krása?“
Mladík mlčal a po tvári mu tiekli slzy. Pristúpil k starcovi, vzal dielik zo svojho srdca a podal mu ho. Starček urobil to isté. Mládenec sa zahľadel na svoje srdce, ktoré už nebolo dokonalé ako predtým, no napriek tomu bolo krajšie.