Bol raz jeden chlapec, a hoci bol ešte mladý, pracoval, aby pomohol svojim rodičom. Býval s nimi v malej dedinke schúlenej medzi horami a každé ráno vyháňal na pašu na hole svoje stádo kôz. Jedného rána kráčal za kozami po novom chodníku cez úzku dolinu, keď sa mu zrazu zazdalo, že počuje zvuk krokov a mečanie ďalších zvierat.
Chlapec si pomyslel, že niekde neďaleko musí byť ďalší pastier ako on, ktorý vedie stádo na pašu. Srdce mu poskočilo od radosti. Tak rád by mal nejakého priateľa. Spojil dlane do trúbky a priložil ich k ústam: „Kto je tam?“
Začul hlas, ktorý mu odpovedal: „Kto je tam? Kto je tam? Kto je tam?“
Volanie prichádzalo z viacerých strán. Vari je v horách toľko pastierov? Ako to, že ich nikdy nestretol? Zavolal ešte hlasnejšie: „Ukážte sa!“
Hlasy odpovedali: „Ukážte sa! Ukážte sa! Ukážte sa!“
No neukázal sa nik. Chlapec znovu zakričal: „Prečo nevyleziete von?“
Hlasy zo všetkých strán odpovedali:
„Vyleziete von? Vyleziete von? Vyleziete von?“
Mladý pastier si myslel, že sa mu chcú posmievať, a prišlo tu to ľúto. Aby to nedal na sebe znať, nahnevaným hlasom skríkol: „Tak sa správa iba hlupák!“
Horou sa rozliehalo: „Hlupák! Hlupák! Hlupák!“
Teraz sa chudák pastierik naozaj poriadne vyľakal. Tí pastieri z hôr musia byť poriadne zlí. Rýchlo zhromaždil kozy a hnal ich späť do dediny. Teraz sa už bál vrátiť sa do hôr. Čo ak by mu niektorý z tých podlých pastierov nastražil pascu a ublížil mu? Na druhý deň sa naozaj bál predstavy, že by sa odvážil ísť hore do kopcov.
„Čo ti je synček môj?“ zisťovala matka. „Prečo nejdeš pásť kozy?“
Chlapec všetko vyrozprával mame. Povedal jej o výhražných hlasoch, ktoré zaznievali z hôr, a o neviditeľných pastieroch, ktorí ho urazili. Matka si ho pozorne vypočula a bolo jej jasné, že v horách nie je nikto. To len ozvena vracala chlapcovi slová, ktoré sám vykríkol.
„Netráp sa synček,“ povedala mu. „Tí pastieri ti nechcú urobiť nič zlé. Len majú z teba strach a radi by sa s tebou spriatelili. Zajtra, keď prídeš ku skalám, popraj im dobré ráno a povedz niečo priateľské. Som si istá, že ti to oplatia.“
Keď chlapec na ďalší deň dorazil k údoliu medzi horami, zhlboka sa nadýchol a zvolal: „Dobré ráno!“
Ozvena odpovedala: „Dobré ráno! Dobré ráno! Dobré ráno!“
Posmelený chlapec znovu zvolal: „Chcel by som byť váš priateľ!“
Ozvena zahlaholila medzi skalami: „Priateľ! Priateľ! Priateľ!“
Je to takmer zákon života. Ostatní ti vždy vrátia ozvenu tvojich slov.