O čo budem prosiť Božie milosrdenstvo

 

Stojím v šere na nemocničnej chodbe a čakám, kedy príde. Chvíľku jej to trvá, ale už pomaly kráča. Na prvý pohľad je zrejmé, že hoci pozerá pod nohy, nevidí. Túto chodbu už pozná naspamäť, možno v duchu počíta kroky. „Si tu?“ opýta sa a pomaly zdvihne hlavu. „Ano, babi“ pozdravím a idem jej v ústrety. Mierne sa usmeje a naťahuje ku mne ruku. Vezmem ju do svojej a spolu si ideme sadnúť.

Chvíľku vedieme „spoločenskú konverzáciu“. Pýtam sa jej ako sa má, či niečo nepotrebuje, či je jej lepšie, či ju oči veľmi nebolia, či aspoň trošku vidí.... Odpovedá mi ticho, pokojne, na nikoho nenadáva, na nič sa nesťažuje. „Nie, nevidím a bolia ma veľmi... No oveľa horšie ako bolesť je to, že som úplne odkázaná na pomoc iných.“ Pýta sa, ako sme prežili Veľkú noc a opisuje, ako jej bolo cez sviatky ťažko a smutno. Jej krížová cesta ešte zďaleka nekončí, lekári sú v prognózach veľmi opatrní.

„Babi, ak chcete, môžem prísť za vami hoci aj každý deň. V nedeľu však určite neprídem, nebudem doma.“ Je mi jej ľúto v tej jej opustenosti a bezmocnosti. „A ideš niekam?“ pýta sa. „Áno babi, do Krakova – za Božím milosrdenstvom“ odpovedám. Chvíľku rozmýšľa a pomaly odpovie: „Dobre, len choď. Aj ja by som išla, keby som mohla. A ... povedz mu, že ma tie oči veľmi bolia.“

Cez slzy a s hrčou v krku zo seba horko-ťažko vysúkam „áno“. Musím, lebo moje súhlasné prikyvovanie nemôže vidieť. Cítim sa, ako keby mi niekto dal facku. Hovorí to s takou vierou, odovzdanosťou a pokorou, že mi to trhá srdce a veľmi sa hanbím. Za to, že na mojom živote často nie je vidno, že som kresťan, že sa neustále ľutujem a na niečo sťažujem, kričím a všetkých obviňujem, keď niečo nie je tak, ako si predstavujem, že neviem trpieť a pri tom mlčať, že vyjednávam s Tvojou vôľou, Pane, že Ti málo dôverujem...

Ďakujem babi, vďaka vám už viem, o čo mám v túto nedeľu prosiť nekonečné Božie milosrdenstvo.

 

 

Kontakt

Rímskokatolícka farnosť Mena Panny Márie Ruskov 277
044 19 Ruskov
+421 55 6941428 ruskov@abuke.sk