O cnosti

 

Cnosť sa často správa ako pleseň. S obľubou sa chytá staroby.

(Príslovie)

 

Bolo by trápne aj smiešne, keby sa majiteľ starého parného valca chválil tým, že na ceste ešte nikdy neplatil pokutu za prekročenie maximálnej rýchlosti. Dôvodom tejto „cnosti“ by nebola vodičova snaha rešpektovať dopravné predpisy, ale neschopnosť jeho starého vraku takúto rýchlosť vôbec vyvinúť. Podobne smiešne by vyznela samochvála stroskotanca, že na pustom ostrove neškodí ľuďom, alebo vernosť kozmonauta, ktorý v čase, keď sa ocitol sám v kozmickej lodi na obežnej dráhe Zeme, zostal verný svojej manželke, ktorá sa nachádzala ďaleko na planéte.

Takéto chválenkárstvo nemožno považovať za cnosť, lebo vychádza z nedostatku príležitosti na zlé.

Podobne nemožno vyzdvihovať lekárnika, ktorý do liekov dáva iba to, čo tam podľa receptúry patrí, učiteľa za to, že deti učí správne pravopis a násobilku, vodiča autobusu za jeho triezvosť za volantom ani zubára za to, že nám vytrhol chorý a nie zdravý zub.

Takáto dobrota nevychádza iba z láskavosti srdca, ale z profesionálnej povinnosti.

Ak sa má ľudský skutok hodnotiť ako akt lásky alebo obeta, musí prekračovať obyčajnú povinnosť a nesmie vychádzať z nemožnosti konať zlo. Každým skutkom lásky totiž človek prekračuje hranicu svojich možností a v každej ľudskej obete dáva prednosť prospechu druhého pred vlastným prospechom, prípadne dobru pred sebectvom.

K radosti ľudskej duše prispeje nachádzanie radosti v skutkoch, ktoré prekračujú bežnú povinnosť, ako aj odmietnutá možnosť konať zlo. Túto radu dáva na viacerých miestach v evanjeliách samotný Boží Syn, keď odporúča sebazaprenie, nezištnú lásku a obetu za druhého.

Max Kašparů: O radostiach ľudskej duše