Šestnásťročný chlapec odcestoval cez prázdniny na študijný pobyt.
Pri návrate ho na letisku čakala jeho mama. Sotva ho zbadala, mocne ho objala, lebo jej veľmi chýbal. Lenže chlapec sa rozčúlil a povedal, že už nie je malé dieťa a že mu urobila hanbu pred jeho priateľmi.
Jeho slová zranili matkino srdce. Pomyslela si, že jej synovi už na nej záleží menej.
O šesť rokov neskôr mal chlapec znovu vycestovať do zahraničia, a hoci už mal viac ako dvadsať rokov, matka ho vyprevádzala. Tentoraz ho už neobjala.
Obrátila sa k nemu so slzami v očiach a rozlúčila sa: „Ahoj, synček, dávaj na seba pozor!“
Keď sa syn vrátil, začudoval sa, keď ho matka na letisku nečakala.
Po príchode domov našiel na stole kyticu kvetov a vedľa nej list od mamy. Zo zvedavosti ho hneď otvoril. Keď dočítal, s plačom padol na kolená.
Stálo v ňom: „Syn môj, keď si sa pred šiestimi rokmi vrátil domov, plakala som od šťastia a mocne som ťa objala. Kým čítaš tieto slová, ja už tu nie som, lebo ma premohla choroba. Keď si teraz odchádzal, neobjala som ťa, ale zvrtla som sa, aby som ti neurobila hanbu pre ostatnými. Veľmi som však plakala, lebo som vedela, že je to posledný raz, čo ťa vidím. Ľúbim ťa a vždy budem. S láskou, mama.“
Ak tvoja mama ešte žije, objím ju. Nielen dnes, keď má sviatok, ale pri každej príležitosti. Ak už nežije, spomeň si na ňu vo svojich modlitbách. Hoci aj každý deň.