Zo sviatostného manželstva sa rodí kresťanská rodina. Rodina je malé spoločenstvo osôb, ktoré sa vzájomne milujú a žijú jedna pre druhú. Vzťahy medzi členmi rodiny sú osobnými vzťahmi, platí to aj o vzťahu muža a ženy ako manželov, aj o vzťahu rodičov k dieťaťu, aj dieťaťa k rodičom.
Kresťanská rodina sa oprávnene považuje za domácu Cirkev. Je malým spoločenstvom viery, nádeje a lásky. Hlavným dôvodom, pre ktorý považujeme rodinu za malú cirkev je to, že je v nej prítomný a pôsobí Ježiš Kristus.
Účasť rodiny na živote Cirkvi sa uskutočňuje v dvoch smeroch.
Najprv smerom dovnútra rodiny vzájomným sebaposväcovaním sa jednotlivých členov rodiny, vydávaním svedectva, spoločnou modlitbou a rodinnou evanjelizáciou a katechézou.
Smerom navonok účasť rodiny na živote Cirkvi znamená mať účasť na živote farnosti, na jej liturgickom živote, na katechéze a evanjelizácii a na apoštolských dielach, ktoré sa vo farnosti nachádzajú.
Medzi najväčšie dobrodenia rodiny patrí domov. Domov v rodine je skúsenosť z lásky. Vzájomná láska členov domácnosti je podstatou domova. Domov je láska, dôvera, priateľské porozumenie, ale aj veľkodušné odpúšťanie. Domov je mať istotu v druhých; je morálna opora v kríze; je to srdečnosť a prítulnosť osôb. Domov má meno aj pokoj, ktorý sa rodí z lásky, z prítomnosti milovanej osoby, predovšetkým z prítomnosti Božej lásky v nás a medzi nami.
Kresťanská rodina je miesto, kde deti dostávajú prvé ohlasovanie viery. Preto sa rodina právom volá „domáca cirkev“, spoločenstvo milosti a modlitby, škola ľudských čností a kresťanskej lásky. (KKC, 1666)
V rodine sa veľmi jasne uplatňuje aj krstné kňazstvo otca, matky, detí a všetkých členov rodiny „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“. Rodina je tak prvou školou kresťanského života a „školou plnšej ľudskosti“. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života. (KKC, 1657)