Sicílsky mních Epifanius objavil v sebe Boží dar, vedel maľovať veľmi pekné ikony. A tak sa rozhodol namaľovať ikonu, ktorá by mala byť jeho majstrovským dielom. Mala to byť Kristova tvár. Ale kde nájsť vhodný model, ktorý by súčasne vyjadroval utrpenie i radosť, smrť i vzkriesenie, božskosť i ľudskosť? Epifanius si nedoprial pokoj. Vydal sa na cesty. Pochodil Európu a skúmal každú tvár. Márne. Vhodná tvár, ktorá by predstavovala Krista, nejestvovala. Raz večer, keď zaspával, opakoval si slová žalmu: „Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa.“ Snívalo sa mu, že anjel ho niesol od človeka k človekovi a ukazoval mu črty, ktorými sa táto tvár podobala tvári Kristovej: radosť mladej nevesty, nevinnosť dieťaťa, sila roľníka, utrpenie chorého, strach odsúdenca, veselosť šaša, milosrdenstvo spovedníka, oviazaná tvár malomocného. Epifanius sa vrátil do svojho kláštora a dal sa do práce. Do roka bol obraz Krista hotový. Epifanius ho ukázal opátovi a spolubratom. Všetkých ohromil a padli na kolená. Kristova tvár bola úžasná, vzrušujúca, vidiaca dovnútra a vyžarujúca. Márne vyzvedali, kto poslúžil Epifanovi za model.
Nehľadajme Krista v tvári jediného človeka, ale hľadajme v každom človekovi zlomok Kristovej tváre.