O ruskom cárovi Petrovi Veľkom koluje historka, že ako mladý muž veľmi dychtil po vedomostiach. Chcel sa naučiť všetko možné, aby potom, keď mu nasadia cársku korunu, zmodernizoval svoju krajinu. Budúci cár sa teda pod cudzím menom prešmykol do istej holandskej lodenice (Holanďania boli v tom čase najlepší lodní konštruktéri na svete) a naučil sa remeslu lodného tesára. Keď sa neskôr stal cárom, skutočne priviedol Rusov k tomu, aby v krátkom čase dokázali postaviť veľkolepé plachetnice.
Že sa Boh stal človekom, je ešte neuveriteľnejší príbeh. Boh sa stal človekom - znie to ako rozprávka alebo ako vtipný nápad na film: „Boh“ sa v nebi nudí a tak mu napadne bláznivá myšlienka preobliecť sa za človeka. Príde na zem, no správa sa dosť nešikovne, lebo „Boh“ predsa nemá ani poňatia, ako to tu dole chodí. Ocitá sa v tých najhlúpejších situáciách, ale našťastie má vždy poruke zázraky. Kritické to začne byť vtedy, keď spozná úžasné dievča, zaľúbi sa doň a vôbec sa mu nechce naspäť do neba...
Boží nápad je však lepší než akýkoľvek film. Čo teda Boh naozaj urobil so svojím stvorenstvom? Povedzme si najskôr, čo neurobil: nezabudol na nás, neprestal nás obdarúvať svojou láskou a vernosťou, neposlal na nás nijaký mocný súd, nezoslal na nás „trest smrti“ za naše hriechy. Čo namiesto toho urobil: videl naše trápenie a plač nad tým, že musíme zomrieť, rozhodol sa podeliť s nami o všetko – okrem hriechu, v Ježišovi Nazaretskom vzal na seba ľudskú podobu – stal sa synom židovského dievčaťa a narodil sa v Betleheme.
Boh – dieťa? Dá sa to vôbec predstaviť? BOH – bábätko a detský plač? Dieťa, ktoré šantí na ulici, rozbije si koleno a príde s revom za mamou? Mladý muž, ktorý sa o svoje radosti a starosti delí s kamarátmi a kamarátkami a ... ktorý čoraz hlbšie poznáva, že nie je z tohto sveta, že je hlbokým a jedinečným spôsobom spojený so svojim Otcom v nebesiach?
Ak s tým máš problém, nie si jediný. Niektorí kresťania prvých storočí zažili Ježiša na vlastné oči: videli skutočného človeka, s ktorým sa mohli smiať, plakať, jesť, piť a zabávať sa, no videli však aj Ježiša, ktorý konal zázraky a dokonca prebúdzal mŕtvych naspäť k životu. Cítili, že v jeho slovách sa skrýva nadľudská sila – a videli, že smrť nad ním nemá nijakú moc.
Dokážeš si asi predstaviť, aká diskusia sa v mladej Cirkvi musela rozprúdiť, kým sa neodsúhlasila formulácia „skutočne Boh a skutočne človek“.