Boli raz dva ľadové múry. Zrodili sa v dlhej zime, v jednej jaskyni v spleti pokrútených kmeňov, krovia a skál, v lese na svahu jedného vrchu.
Stáli oproti sebe s vyzývavou vzájomnou ľahostajnosťou. Občas si azda povedali: „Dobrý deň“ alebo „Dobrý večer“. A to bolo všetko. Nevedeli „prelomiť ľady“.
Každý si myslel o tom druhom: „Mohol by mi vyjsť trochu v ústrety.“ Ale ľadovce nemôžu ani chodiť ani vychádzať.
A tak sa nestalo nič a každý ľadový múr sa stále viac a viac uzatváral do seba.
V jaskyni žil aj jazvec. Raz vybuchol: „Škoda, že ste stále len tu. Vonku je nádherný slnečný deň!“
Dva ľadovce ťažko zaškrípali. Už ako deti sa naučili, že slnko je ich najväčší nepriateľ.
Na veľké prekvapenie sa jeden z nich spýtal: „Ako vyzerá slnko?“
„Je nádherné... Je to život,“ odpovedal prekvapený jazvec.
„Mohol by si nám na strope nory vyhrabať dajakú dieru... chcel by som vidieť slnko...,“ povedal druhý.
Jazvec sa nedal dvakrát prosiť. Urobil v spleti koreňov otvor a teplé príjemné svetlo slnka sa vlialo do nory ako pozlátený prúd.
Asi po mesiaci, raz napoludnie, keď slnko osviežovalo vzduch, si jeden z ľadovcov uvedomil, že by sa mohol aj trochu roztopiť a premeniť na jasný priezračný pramienok. Cítil sa celkom iný. Už to nebol ten pôvodný ľadovec. A rovnaký divný pocit mal aj ľadovec druhý. Deň čo deň vyvierali z ľadových stien pramienky čírej vody, tiekli k otvoru jaskyne a potom sa zliali a utvorili krištáľové jazierko, v ktorom sa odrážalo zlaté slnko.
Dve ľadové steny ešte pociťovali svoju chladnosť, ale aj svoju krehkosť a samotu, znepokojenie a neistotu. Zistili, že vznikli tým istým spôsobom a že sa vlastne navzájom potrebujú.
Prileteli dva stehlíky a škovránok, zahasiť si smäd. Okolo jazierka bzučal hmyz a prišla sa vykúpať aj veverička s dlhým mäkkým chvostom.
A v tom šťastí sa odrážali aj dve ľadové steny, ktoré tu našli srdce.
Niekedy stačí jeden slnečný lúč slnka. Láskavé slovo. Pozdrav. Pohladenie. Úsmev. Tak málo treba na to, aby sme niekoho urobili šťastným. Prečo to teda nerobíme?