Mnoho ľudí donekonečna na Cirkev nadáva. Neraz sú to ľudia, ktorí sú pokrstení, a teda sami do Cirkvi patria. Slávny teológ Karl Rahner raz povedal: „Cirkev je stará dáma s mnohými vráskami. Ale je to moja matka. A matky sa nebijú.“ Áno, má pravdu. Cirkev je naša matka. Darovala nám nový život. Živí nás Božím slovom a sviatosťami.
„Skutočná Cirkev... nie je nijakým klubom dokonalých,“ píše Bernhard Meuser v knihe Kresťanstvo pre začiatočníkov a pokračuje: „je tým, čím ju chcel mať Ježiš. Miestom, kde sa pomaly menia úplne normálni ľudia, ktorí občas zlyhajú, ktorí majú všeličo na rováši a ktorí naliehavo potrebujú, aby ich niekto chytil za pačesy a zmenil k lepšiemu. Ježiš nás našťastie ubezpečuje, že ‚lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.’ ... A každého z nás niečo sužuje: jedného peniaze, iného pravda, tretieho sex, štvrtý je nespoľahlivý, piaty tvrdohlavý a tým šiestym som ja. Nekráčame v triumfálnom sprievode. Krívame a vlečieme sa. Ale ideme. Spoločne. To je Cirkev, v ktorej sa mi páči.“
Ak chceš pochopiť najvnútornejšie tajomstvo Cirkvi, zahľaď sa na Máriu, ktorá je od najstarších čias považovaná za „Matku Cirkvi“, lebo jej telo bolo prvým príbytkom Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a Ježiš napĺňal celý jej život. Ona ho obklopovala a On bol uprostred nej. Rovnaká musí byť aj Cirkev: má byť miestom, na ktorom aj dnes môže pôsobiť Zmŕtvychvstalý Kristus. Miestom dokonalej lásky a ochoty: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova,“ povedala Mária, keď sa u nej zastavil anjel. Boh si hľadal miesto, aby mohol prísť na svet. A miesto, kde by Ježiš mohol žiť svoj život, nehľadal len vtedy. Hľadá ho aj dnes, aj v tebe a vo mne.
Ďalším dôležitým obrazom Cirkvi je „chrám Ducha Svätého“. Slovo „chrám“ znamená asi toľko čo „sväté miesto“. Boh je síce prítomný všade okolo nás, ale často je ťažké rozpoznať, kde sa stretávame s niečím Božím a kde s niečím čisto ľudským. Ten chrám však nemáme stavať sami. Na jeho stavbe sa podieľajú mnohí. Nakoniec je to Duch Svätý, ktorý v nás dňom i nocou stavia Boží príbytok.
Cirkev má dve tváre: duchovnú a inštitucionálnu. Bez inštitúcie by Cirkev nemohla existovať: potrebuje peniaze, aby mohla pomáhať, priestory, v ktorých sa môže stretávať, a ľudí, ktorí majú na starosti konkrétne veci. Ale toto všetko by bolo len mŕtvym aparátom, keby srdcom Cirkvi nebolo to duchovné – živá prítomnosť Boha v Duchu Svätom. Cirkev nie je samoúčelná. Boh ju ustanovil kvôli ľuďom. Má byť „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (Druhý vatikánsky koncil).
Cirkev plní svoje poslanie, keď vykonáva tri základné úlohy:
- ohlasuje Božie slovo
- udeľuje sviatosti a slávi bohoslužby
- slúži ľuďom s láskou