Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa chcel stoj čo stoj stretnúť s Bohom. Vedel však, že k miestu, kde Boh býva, vedie dlhá cesta. A tak si v jeden deň zbalil do svojho ruksaku 4 Horalky a 4 pomarančové džúsy a vyrazil na cestu. Keď obišiel zhruba tretí blok panelákov stretol starého muža. Sedel v parku a kŕmil holuby. Chlapec si prisadol k nemu a otvoril svoj ruksak. Premýšľal, že by si mohol dať jeden džús, ale zrazu si všimol, že starý muž vyzerá hladný. A tak mu ponúkol Horalku. Starý muž ju vďačne prijal a usmial sa naňho. Jeho úsmev bol taký úžasný, že chlapec ho chcel uvidieť znova a tak ho ponúkol aj džúsom. Opäť sa naňho usmial. Chlapec bol unesený. Sedeli takto celé popoludnie jediac a usmievajúc sa, ale nepovedali si ani slovo. A keď sa začalo stmievať, chlapec si uvedomil, že mama sa už oňho isto začína báť a chcel sa vrátiť domov. Ale skôr akoby odišiel na viac ako pár krokov, otočil sa, rozbehol sa späť k starému mužovi a pobozkal ho. Starý muž sa naňho usmial tak ako dovtedy ani raz. Keď chlapec o krátku chvíľu otvoril dvere bytu, kde býval, mama bola prekvapená z výrazu radosti, ktorý sa zračil na jeho tvári. Spýtala sa svojho syna: „Čo si dnes robil, že ťa to tak potešilo?“ Chlapec odpovedal: „Obedoval som s Bohom“. Skôr ako by mama mohla niečo odpovedať dodal: „A vieš čo? Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videl !“
Onedlho sa starý muž, tiež žiariac radosťou, vrátil domov. Jeho syn zarazený výrazom pokoja, ktorý videl na jeho tvári sa spýtal: „Otec, čo si dnes robil, že si taký šťastný?“ Odpovedal: „Jedol som v parku Horalky s Bohom.“ A skôr akoby sa syn na niečo spytoval dodal: „A vieš čo, vyzerá oveľa mladšie ako som čakal.“