V parku na lavičke som videla osamelú dievčinku. Všetci prechádzali popri nej a nikto sa nezastavil, aby zistil, prečo vyzerá tak smutne. Mala oblečené obnosené červené šaty, bola bosá a umazaná. Sedela a pozerala sa na okoloidúcich.
Vôbec sa nepokúsila niekoho osloviť. Nepovedala ani slovo. Mnohí prechádzali popri nej, ale nikto sa nepristavil. Na druhý deň som sa zo zvedavosti vrátila do parku, aby som zistila, či je ešte stále tam. Áno, dievča bolo tam, na tom istom mieste ako v predošlý deň, s tým istým smútkom v očiach.
V ten deň som bola odhodlaná, že niečo urobím a zblížim sa s ním.
Ako všetci vieme, park plný čudných ľudí nie je najlepším miestom, kde sa môžu deti hrať samy. Keď som zamierila k dievčatku, videla som lepšie jej šaty. Vyzerali dosť smiešne. Pomyslela som si, že práve preto ju ľudia míňali a nikto si nedal tú námahu, aby sa jej prihovoril. Odchýlky od zaužívaného sú v našej spoločnosti nevítané a len ťažko prijímame niekoho, kto je iný. Keď som pristúpila bližšie, dievča sklopilo zrak, aby sa vyhlo môjmu pohľadu. Zblízka som videla jej chrbát ešte lepšie. Vyzeral ako veľký hrb. Usmiala som sa na ňu, aby som jej dala najavo, že jej vzhľad nepovažujem za problém, že som tu, aby som jej pomohla, aby som sa s ňou pozhovárala. Sadla som si vedľa nej a prihovorila som sa jej jednoduchým „čau!“.
Dievčinka vyzerala trochu zarazene, dlho sa mi zahľadela do očí a zamumlala „ahoj“. Usmiala som sa a ona mi ostýchavo úsmev opätovala. Zhovárali sme sa až do večera, kým sa park celkom nevyľudnil. Opýtala som sa jej, prečo je taká smutná. Ona sa na mňa smutne pozrela a povedala: „Lebo som iná.“
Pohotovo som odvetila: „Áno, si!“ a usmiala som sa.
Dievčatko ešte viac posmutnelo a povedalo: „Ja viem.“
„Zlatíčko,“ riekla som, „podľa mňa vyzeráš ako nežný a nevinný anjel.“
Usmiala sa. Potom sa pomaly postavila a pokračovala: „Naozaj?“
„Áno, si ako malý anjelik strážca, čo bol poslaný strážiť ľudí, ktorí chodia okolo neho.“
Prikývla a usmiala sa.
Zrazu rozopla zadnú časť svojich červených šiat a rozprestrela krídla.
Potom povedala s iskričkami v očiach: „Áno, som tvoj anjel strážca.“
Vyrazilo mi to dych. Určite je to halucinácia.
Pokračovala: „Konečne si raz myslela na niekoho iného okrem seba. Moja úloha je splnená.“
Postavila som sa a opýtala som sa jej: “Počkaj, prečo sa nikto nezastavil, aby pomohol anjelovi?“
Zahľadela sa na mňa a s úsmevom riekla: „Lebo vidieť ma môžeš jedine ty.“ A odišla.
Anjeli sú stále medzi nami, vedľa nás. Náš zrak je však príliš zaneprázdnený na to, aby sme ich dokázali vidieť.