Známa je udalosť zo života spisovateľa Robinsona Jeffersa, ktorý si postavil kamennú Jastrabiu vežu na skalnatom myse Karmel na kalifornskom pobreží Tichého oceánu. Práve tam potom v samote vytvoril väčšinu svojich diel a začal nový tvorivý život. Životný zvrat v Jeffersovej tvorbe nám môže pripomenúť Pôstne obdobie a výzvu evanjelistu Marka: „Kajajte sa a verte evanjeliu“(Mk 1, 15). Pokúsme sa preniknúť do podstaty tejto výzvy. Boh sa v Ježišovi približuje k človeku. Zaradil ho do spoločnosti hriešnikov, kde je Ježiš príkladom obrody a obnovy. Jeho stratégia je stratégiou lásky milujúcich rodičov, ktorí sa stávajú „malými“, aby sa dieťa cítilo bezpečne.
Tak to robí Boh s nami. Všemohúcnosť, všadeprítomnosť, večnosť – to sú samozrejme dôležité atribúty Božieho života. Boh toho však vlastní oveľa viac. Predovšetkým je nekonečne milujúci. Milujúci natoľko, že sa tam, kde ide o človeka – kde ide o nás – neváha „znížiť“ na našu úroveň. Prežíva život z nášho uhla pohľadu, hovorí našou rečou, vžíva sa do našej situácie.
Boh však ide za človekom ďalej, ako sme schopní pochopiť. Ide mu o posilu človeka v jeho utrpení. Je to Boh živý, milujúci a odpúšťajúci. Ak sa vnoríme hlboko do našich sŕdc, musíme pokorne priznať, ako veľmi sme hriešni a koľko nám Boh denne milostivo odpúšťa. Spoločne so sv. Pavlom priznávame: „Nik nie je spravodlivý“ (Rim 3, 10), spoločne s Jánom Pavlom II. s pocitom viny prosíme za „hriechy členov Cirkvi“.
Kristova Cirkev hlása, že dejiny človeka sú vykúpené, že Kristovo kráľovstvo existuje. Christus regnant! – Kristus kraľuje! – tak znie základné posolstvo Cirkvi: Regnavit a ligno Deus – Boh kraľuje z dreva kríža. Trónom Cirkvi je síce vždy kríž, ale je to Kristov kríž, kríž pravdy, kríž víťazstva, záruka nového života. Táto skutočnosť nás nesmie nechať ľahostajnými. Prvou podmienkou zmierenia s Bohom a s druhými ľuďmi je naše osobné obrátenie – metanoia.
Cesta k zmene nášho zmýšľania a smerovania nášho života bude možno ťažšia ako päťročná námaha Robinsona Jeffersa pri stavbe Jastrabej veže. Pretvoriť srdce človeka je totiž oveľa namáhavejšia práca. Nebojme sa však tejto cesty a denne sa na ňu vydávajme! Usilujme sa na sebe pracovať, bojujme so svojimi chybami... No objavujme v sebe aj pozitívne hodnoty a nechajme ich rásť.
Viliam Judák: Pôstne a veľkonočné zamyslenia